Prebaľovala som génia (kniha, Lenka Gahérová)

Skutočné udalosti pospletané do neuveriteľného príbehu o dvoch chlapcoch, ktorí prišli na svet v jednej nemocnici v rovnakej minúte. Cesty sa im skrížia znova o šesť rokov v spoločnej školskej lavici. No kým jeden z nich je milovaný, obklopený láskavou rodinou, druhý ani len netuší, ako milujúca rodina vyzerá. Pôjdu ďalej spoločnou cestou? Rozvinie sa ich náhodné stretnutie do priateľstva a bude jeden súčasťou druhého aj napriek rozdielom prostredia, v ktorom vyrastajú? Ako sa vyrovnajú s prekážkami, ktoré im rozdielnosť svetov denne prináša? A ktorý z nich je génius? Priveľa otázok, na ktoré nájdete odpovede v príbehu Martina a Reného, keď prebalíte génia.

Ukážka z kniha Prebaľovala som génia:

– Ale veď máš iba pätnásť rokov! Nemôžem ťa pustiť samého do Thajska! – protestovala mama hlasno.
– Chcete zbuntošiť celý dom? Čo je to tu za krik? – do kuchyne vošiel Dušan iba v pyžamových nohaviciach.
– Vieš, kam sa chystá? – otočila sa na muža a na chlapca ukázala rukou.
– No, povedz ockovi, kam sa chystáš! – obrátila sa na syna a rukou hodila na manžela. Ten nadvihol obočie, čím naznačil, že čaká odpoveď.
– Idem do Thajska, – oznámil aj jemu tak presvedčivo, akoby to bola tutovka.
– Aha. A načo tam ideš?
– Na celosvetovú chemickú olympiádu.
– Dobrýýý, – zatiahol Dušan uznanlivo, na čo ho Janka štuchla lakťom. Nič si z toho nerobil a pokračoval ďalej v otázkach:
– A to ideš len tak, bez poriadnej prípravy? Také niečo má predsa postupnosť, – pripomenul otec logicky.
– Veď má. Najprv vyhrá školské kolo chemickej olympiády, potom krajské, potom celoštátne a potom pôjde do Thajska, – vymenovala Janka a v tom rozrušení si ani neuvedomila, ako smiešne to vyznelo. Dušan sa ani neunúval pripomenúť, že už len zvíťaziť v školskom kole medzi staršími a skúsenejšími študentmi nebude žiadna sranda.
– No to je jasné. A kedy sa to koná? – nedalo mu.
– O necelé dva roky.
– Aha. Takže vy mi chcete povedať, že tu o pol dvanástej v noci po sebe kričíte preto, lebo ty ho nechceš o dva roky pustiť niekam, kam ešte vôbec nie je isté, či tam pôjde? Tak dobrú noc, – pokrútil hlavou a odišiel do spálne. Janka so synom tam zostali stáť a pozerali na seba. Najprv sa jeden na druhého začali usmievať, postupne im bolo vidieť zuby a o chvíľu sa kuchyňou rozliehal ich hlasný smiech.