Požičovňa ticha (kniha, Ján Marton)

Požičovňa ticha nie je vypožičaná. Je moja. Premýšľal som, koho by som oslovil na túto anotáciu na druhú stranu knihy. Nebolo by to fér. Pre mňa, ani pre osobu, ktorú by som oslovil. Buď by ostala ticho, alebo by si požičala slová, ktoré by vlastne strácali výpovednú hodnotu. Keďže požičovňa ticha je naozaj moja. Je podčiarknutá mlčaním a večnosťou básní, ktoré sú v ukryté hlboko dnu. Nachádzal som ticho a strácal ho. Prepožičiaval a dostával späť na mocné doby. Nakoniec som priznal mier vo všetkých metaforách, veršoch, nadpisoch a bodkách. Táto zbierka vznikala ako retrospektívny pohľad na svet okolo mňa. Na život a lásku v mojom vnútri. Na nálezy a hlavne všetky tie straty, ktoré ma posúvali a vždy budú posúvať vpred. Ak sa Vám páčil čo i len jeden verš, dajte mi to vedieť tichom. Odpoviem Vám rovnako, ale budem to cítiť. Niekde v samotnej hlbočine mĺkvych jaskýň ostáva prepojené, to čo prepojené byť má. Asi skôr naveky, ako iba na čas. A to potrhané? To sa dozaista stratí v hluku márnotratne plytkých dejín.
Ján Marton

Oblečieme steny a zhasneme

Nemlč v rosách

a neprestávaj

veriť v ďalšiu

vynorenú Zem.

Je deň svetla

a tvoje dlane

márne spočívajú

jedna v druhej.

Rozprestri tiene

a pohodlne sa usaď.

Myslím,

že aj hviezdy utíšia svoje mýty.

Oblečieme steny a zhasneme.

Ty len mlč v rosách

a neprestávaj

dychom hladiť moje pery.

Je noc soli a ty ani plachetnica

a ja vietor.

Do morských vĺn,

búšia naše telá.

Akoby svet patril utopeným

dlaniam v slzách mŕtvych.

Jedna v druhej.

V samote orosených dejín.

V sebe.

Spln

A či prázdny,

viac než plný?

Nahý mesiac

tvojej luny.

Plní túžby

samí boj,

ach môj Bože,

rany zhoj.

Kritik

Rozčítal som sa

do básne

na jednej stránke

venujúcej sa poézii.

Ako samoľúbého psa,

Martona...

odborníka na písmená

mi pri čítaní napadlo:

Čo je to za sračku?

To má byť akože

poézia?

Poetry na tri?

Žeby Riť?

No do Boha.

Fakt neviem.

Bolo to príšerné.

Patetické a dotieravé.

Dole bol

napísaný autor a rok.

Skoro ma

fakt jeblo:

Ján Marton (1999)

Peklo je moja nocľaháreň

Môj sen

už dohral

predstavenie

o karikatúrach pekla.

Opitý tmou

ako ruský patriot z vodky.

Opitý tmou

a pokušeniami.

Výkalmi stredoveku

môjho nepokoja.

Doráňaný

a živý. A živý.

Píšem list:

Že odchádzam

do neznáma.

Tam, kde hladina

bozkáva lono oblohy.

Kde tiene fajčia

budúcich opilcov

a magma mojej lávy

neľútostne tečie.

Do teba.

Bojím sa dní a ľudí.

Bojím sa.

Pripíjam na samotu.

Vnímam to za živa.

Bez okolkov a náhrad.

Už dohral predstavenie

môj sen. Môj sen i kat.

Opitý tebou.

Odchádzam.

Uż ti to nikdy nepoviem.

Nevyslovím a nenapíšem.

Je čas:

Slnko mi vyteká zo žíl.