Nočné piesne (kniha, Peter Cingel)

Debutová zbierka poézie a textov piesni od Petra Cingela, textára z Turca, ktorý napísal texty pre kapely ako TEAM, Horska chata, Off, Targo... a interpretov ako Juraj Hnilica, Bobo Kantor, Jaro Gažo, Roman Révai, Slávka Sudorová...

V čase, keď je poézia často buď experimentálne uzavretá sama do seba, alebo naopak príliš doslovná, prichádza zbierka Nočné piesne. Je pohľadom do textárskej aj básnickej tvorby autora. Peter Cingel je básnikom noci. Nie tej romantickej, ale tej, ktorá ťa prinúti pozerať sa do stropu a počúvať vlastný tep. Tej skutočnej – tichej, neúprosnej, odhaľujúcej. Noc je v jeho textoch priestorom pravdy. Jeho poézia kráča po hrane medzi vierou a pochybnosťou, medzi túžbou po svetle a fascináciou tmou. Hľadá odpovede, ale viac než odpovede ho zaujíma samotné hľadanie. Je to pútnik vnútorného sveta. Muž, ktorý sa nebojí priznať slabosť.
Ktorý vie, že bolesť je dôkazom života. Jeho básne nie sú výkrikom do sveta. Sú šepotom do vlastného srdca. Noc tu nie je len kulisa. Je to priestor pravdy. Ticho je stav, v ktorom začína krik myšlienok. Toto nie je zbierka básní o noci. Je to zbierka básní, ktoré vznikli, keď noc nedovolila spať. Zbierka Nočné piesne je intímne, existenciálne vyznanie človeka, ktorý sa nebojí pýtať. A najmä – nebojí sa odpovedí, aj keď bolia.

Padám sám do seba

A zavládlo ticho... nič len ticho.

No začali kričať moje myšlienky.

Chceli zrazu von.

Plány, piesne, výkriky aj dávne spomienky.

Drali sa von, kričali,

prehlušili mier a vládu získali.

Čo sa to v tej mojej hlave deje?

Veď chce mať len pokoj... a len pokoj v nej nie je.

Všetky tie hlasy, zvuky, obrazy.

Koľko ľudí vlastne vo mne žije?

Koľko už zomrelo a koľko sa v nej rodí?

A ten krik, keď dobro so zlom sa tam bije.

A ja len dúfam, že to nepočuje nik.

Cítim, ako padám sám do seba

a topím sa stále hlbšie vo svojom vnútri,

učím sa všetkého sa nebáť,

vyplaviť smútky, uhasiť bolesť, zapáliť oheň

a konečne nájsť tam zas teba.

Povedz mi, prosím

Povedz mi, prosím... kto som?
Je táto tvár naozaj moja?
Čítaj mi z ruky, prejdi osudom.
Samota? Či dve duše, čo sa raz spoja?

Povedz mi, prosím...
je toto cesta ciest, ktorou brodiť sa musím?
Je toto osud z hviezd, vôľa sudičiek
a či prekliatie, keď sám sebe sa hnusím?

Povedz mi, prosím, keď príde deň
a zastanem pred bránou svätého Petra.
Zakričí: „Zmizni mi z očí!“
alebo „Prisadni a už sa netráp.“

Povedz mi, ako mám umlčať bolesť svojej duše
prekliať, zmlátiť, zviazať ju?
Nestačí... aj tak stále kúše.
Len dúfam, že ešte neprepadla zlu.

Povedz mi, prosím, kde je moje miesto?
A je toto miesto vôbec na Zemi?
Odyseus, ktorý stratil sa cestou.
Sklamaný, zmätený... túžiaci len po zázemí.

Povedz mi, prosím, ale prosím neklam.
Sám hľadám dôvod, či oplatí sa byť
v zajatí predsudkov, klamstiev a nepravdivých reklám.
Ísť podľa pravidiel... či nájsť odvahu ísť svojou cestou,
neuhnúť a žiť.

Hľadanie svetla

Slnko, tá obrovská ohnivá guľa,
ten peniaz, čo rokmi stúpa na cene,
olizovalo už tak zo zvyku
tisíce problémov,
radostí a smútkov nás bytostí,
náhliacich sa uchmatnúť
posledné teplé zvyšky jesene.

Len pár zvláštnych osudov kráčalo pomaly,
akoby oproti,
cítiac už zimu života.
Pokorných a vyrovnaných.
V očiach pokoj a clivota.

Nechcú nič, len prosia... o pár dní,
kým utriedia svoje spomienky
a upracú sny trčiace z povaly duše
a dávno odložené myšlienky.