Hrebeňom Nízkych Tatier: Traja vlci horou (kniha, cestopis od Hiraxa)

Za 4 dni peši viac ako 100 km, cez 5000 metrov stúpania a klesania, ale hlavne kopec srdcových a veselých zážitkov. Šialený výlet z Telgártu do Donovál troch nerozlučných kamarátov, hudobníka Juraja „Ďurikesa“ Hnilicu, poetu a speváka Janka Martona a spisovateľa a hudobníka Pavla „Hiraxa“ Baričáka plný humoru,
bláznovstiev, ale aj ťažkostí a bolestí. Všetko to začalo nevinne – Ďurikes kamašom napísal správu, že dostal geniálny nápad: „Pôjdeme do lesa!“. Znelo to uletene a nevinne a nakoniec sa to zmenilo na nezabudnoteľnú túru. Hirax sa rozhodol, že z toho napíše svoj prvý slovenský cestopis.

Ukážka z knihy Precho hrebeňom Nízkych Tatier

Nevieme sa dočkať váry v motoreste na Čertovici. V mojej mysli sa už smaží syr so zeleninou, neodmietnem ani zemiakovú kašu k nemu. Fatamorgána obsahuje, samozrejme, aj fajné orosené pivečko v počte tri kusy. Bez debaty: Naraz! Tempo sa preto pred cieľovou rovinkou značne zvyšuje. V jednej tretine záverečnej etapy, tesne za Bačúšskym sedlom, preberám vedenie peletónu. V tesnom závese za mnou rezko našľapuje ako stroj vycvičený Wehrmachtom, Jany Mattony, skupinku uzatvára krívajúci žobrák, ktorý za nami vybľakuje:
– Hej, chalani, neviem, či ste si všimli, ale ešte som tu ja... - reve plný zúfalstva Ďurikes.
Mlčíme. Vyprážaný syr, obloha, pečené zemky, pivo, hrachová polievka, teplá sprcha, matrac a čistá obliečka sú silnejšie ako vzdychy zraneného kamaráta. Veru tak, keď príde vojna, ľudia rýchlo zabudnú na ľudskosť...
Otáčam sa s láskou k Ďurkovi:
– Pohni, mrcina, inak ťa tu zajtra prídeme zakopať!!!
Neviem, či ma počul, mešká za nami metajúc sa v hustých kriakoch. Vetvy sa hýbu, možno ho aj medveď driape. Len Boh vie, čo sa mu deje, neborákovi. Kto vás prvý zradí, ak nie kamaráti? Jednoznačne niet času nazvyš, musíme prísť ešte za vidna. Spolieham na to, že únik dvojice Mattony a Hirax z peletónu ho vybičuje k životnému výkonu. A mám pravdu. Zdravo sa nahneval, kopol do vrtule, hodil zopár lopát uhlia do kotla a plazí sa v pozorovateľnej vzdialenosti za nami. Najprv si myslím, že má na krku zavesenú červenú kravatu, ale nie, je to jeho bezradne vyplazený jazyk. Pravdepodobne ho ženie nenávisť voči nám a chce nás fyzicky napadnúť. Vo vysilení už človek sťažka tuší, čo vykoná. No nič, možno sa po Donovaly aj pobijeme, všetko je možné...