Zbierka (ne)poézie, ktorú Hirax rozdelil na dve časti: z jednej strany môžete v časti Bytie čítať autorove vyznania lásky k žene, prírode či svetu napísané v štýle, na aký ste od neho zvyknutí. No keď si knihu otočíte naruby, objavíte nový Baričákov svet (ne)veršov písaný v tretej osobe. Celky umiestnené v časti Stony sú temnejšie a navodzujú úplné iné pocity než Bytie...
Ukážka z knihy Bytie a stony
Poprosme radšej anjelov, nech nás už nespájajú
Chcel som sa ťa len spýtať,
ako sa máš.
Chcel som sa s tebou rozprávať ako človek,
nie ako muž.
Nechcel som sa dotýkať tvojich dlaní, vlasov, tela,
chcel som sa smiať cez oči s bytosťou,
ktorú som raz miloval a už budem
milovať cez všetky svoje životy.
Stála si na mojej ceste včera,
si na nej aj dnes a budeš i zajtra.
Už pochop, na Boha sme krátki...
Ak ťa bolím, či chceš, aby ma bolelo,
odkáž radšej svojim anjelom,
nech ťa už nevedú na schody
po ktorých budem kráčať.
Prosím, popros svojich anjelov,
nech pre teba nevyberajú vlak,
z ktorého vystúpim
celý zničený po krutej párty.
A ja obratom šepnem mojim anjelom,
nech ma už nikdy neusadia do baru,
kde ma od básní vyruší tvoj hlas, smiech,
ale hlavne narýchlo ukuté prázdne slová...
Bolí to byť cudzím,
keď vo vnútri sme živí.
Bolí to byť chladným,
keď v srdciach sme si blízki.
Ťažko si teda nepredstavovať,
že sa raz bez žeravých bariér
porozprávame o tom najkrajšom na svete,
o zázraku, na ktorý už ľudia dávno zabudli,
že sa porozprávame o tom,
ako sa máme...