Zobrazenie cien: Czk

Vychytávky:

Vyšívané nášivky - zľava -50%

VŽDY PRIPRAVENÝ! (SOCIALIZMUS ...)
Kniha: Baričák Hirax Pavel

Kniha: VŽDY PRIPRAVENÝ! (SOCIALIZMUS ...) - Baričák Hirax Pavel
Dodacia doba:
3 dni
Hmotnosť:
560 g
Vydavateľ:
HladoHlas Group
Rok vydania:
2016
Rozmery:
170 x 240 mm
Počet strán:
348
Autor:
Baričák Hirax Pavel
Jazyk:
slovenský
Väzba:
brožovaná
ISBN:
9788089711628
Cena: 12,59 €
Stará cena: 13,99 €
Ušetríte 10,01%, 1,4 €
 ks 

Info: VŽDY PRIPRAVENÝ! (SOCIALIZMUS, HEAVY METAL A ČUČO). Toto nie je „životopis“ dospievania jedného energiou kypiaceho chalana po osemnásty rok jeho života, ale úctivá mohyla dobe a spôsobu života, ktorý sa pomaličky, no hrdinsky a s hrdosťou porúča. Myslím si, že je dobré občas sa otočiť, nájsť súvislosti, korene karambolov i úspechov, aby človek i národ mohol korigovať svoje konanie k svetlejšiemu zajtrajšku.

Pripomeniem vám bezpečie babkinej periny, mliečne desiaty, zemiakové brigády, búchanie hokejok o asfalt, stavebnicu Merkur, céčka, Rubikovu kocku i tamagoči, kristusky, číny, „džísky“, šumienku za pár halierov, Vitanu, ktorá varila za nás, žuvačku Pedro i bublinové Bajo, „kakavkové“ raňajky, ruskú zmrzlinu, ovocné drene, spreje Lybar a poplašníky vhodené do ohňa, klince položené na koľajniciach, preplnené amfiká aj na rumunských filmoch, tlačenice v autobusoch, megadlhé rady na pomaranče, inšpektora Derricka, príchod hry Tetris, magnetofónové kazety, vznik skupín Citron, Tublatanka, Arakain, Oceán, či Monterosa, úmorné zháňanie muziky nakupovaním platní na zakázanej burze na ostravskej Černej louce, namosúrených fízlom vyskakujúcich zo žltobielej lady s nápisom VB, „tajných“, vyhadzujúcich mladých zo škôl za piesne Karla Kryla, hojnosť československej stokorunáčky, Tuzexy i magické bony, umelú úplnú zamestnanosť, absolútnu stratu dôvery k návrhárom mladosti, ale aj túlania po dedinách i lesoch, keď o nás rodičia nevedeli, a keby nebolo zvonov na kostole a zapadajúceho slnka, zabudneme aj na návrat domov. Ak ste vtedy nežili, možno zhíknete, keď sa dočítate o dlhých letných odstávkach teplej vody, búchaniach do televízorov, aby naskočil obraz, strihaní novín, pretože toaletný papier na pár týždňov zmizol z regálov, ale aj o tovare, na ktorý sa chodilo čakať večer pred raňajším otvorením obchodu s dekou pod pazuchou a peniazmi v ponožke.
Lepšie sa človeku robí krok, keď vie, kde sa nachádza. Keď stratí v hmle či v snehovej metelici najbližšiu drevenú tyč značiacu chodník, musí sa vrátiť po svojich stopách späť. Ak je situácia krízová, je dobré, ak sa zastaví a štvrťhodinu v tom snehu ticho posedí, aby ho neopanoval zmätok a nespanikáril. A tak som sa otočil a sadol si. Ak máte čas, pomknem sa, hybajte, pookrieme spoločne. To má každá duša rada... Poďte, prejdeme ostravskou šalinou cez žlté spartakiádne kruhy na čunder na Lipno, aby sme na konci v žilinskej menze spoločne zakričali komunistom: „Vypadněte!“, a v poslednej kapitole sa zamysleli, koľko sme toho ako jedinci i spoločnosť vlastne odchodom socializmu stratili a koľko s usadením kapitálu na trón skutočne získali.
Paľko von Na časy boľševika spomínajko

O autorovi:
Narodil som sa ako tichý tvor v Ostrave, ktorý občas ozvučil priestor, že mu niečo chýba, alebo má niečoho priveľa. Hlavne tam dolu. Vyzeralo to tak, že zo mňa bude pokojná bytosť. Do škôlky som nechcel ani za toho, ale keď ma tam mama akosi dopravila, pokorne som sa ticho hral a nik o mne nevedel. Črtalo sa to dobre, aj na besiedke som mamine zaspieval "Ja mám v levé noze trn a trn a trnaveček..." Ocino neprišiel. Asi bol zasa na pive, v práci, alebo s kamarátmi. Keď bola doma, zavládol často vďaka alkoholu krik, zvada aj na bitku neraz prišlo. Možno aj preto mám na všetkých skorých fotkách smutné oči. Naši sa rozviedli a my sme sa aj s bratom a maminou pobrali do Opatoviec nad Nitrou. Tam bolo supiš, život na dedine bol oproti industriálnej severomoravskej metropole balet v prírode. Oči sa mi začali rozsvecovať, aby po roku ukotvenia nášho rodinného hniezda v martinskej Priekope dosiahli maximálnu žiaru veselého šibala, ktorý bol všade, kde sa niečo dialo. Hlavne neplecha. Ale taká milá, chlapčenská, však viete aká - zakázané čerešne, raky v potoku, poplašníky v pahrebe, zlomené hokejky, lapajstvá v pionierskych táboroch, prelomený ľad a ja v mrznúcom potoku, karty pod školskou lavicou, bicykle, babety a "pinčle". Pritvrdila sa aj muzika, ktorú som počúval a s príchodom na strednú a s účesom na riťku aj moje odvrávanie a nebojácne vyslovovanie pravdy učiteľom na všetko, čo som videl navôkol seba. A toho čiernobieleho nebolo málo. Enormne sa zvýšilo aj konzumovanie lacného vína a iných alkoholických mokov s mojou partiou pevnou ani železná päsť. Prišli naháňačky s fízľami, čundre, chodenie na koncerty po celej republike, zháňanie platní a rockového oblečenia. Následkom môjho buričstva začala mama chodiť do školy ako na hodiny klavíru počúvať, čo som zasa vyviedol... Do toho ešte hádzaná, šachy, brigády, prvé lásky a iné patálie. Povinnej vojenskej službe som sa vzpieral ani býk pred selekciou semenníkov a tak som šiel radšej na "výšku". Na prímačkách som vyslovil dátumy ohľadne SNP a vzali ma. Pár mesiacov na to prišla nežná revolúcia a socialistickému detstvu bol koniec... 
Mladý Hirax. Plný energie, veselý (pri karhaní oči klopiaci), knihy hltajúci (učebnice odmietajúci), dynamický (až zbrklý), neskrotný, večne zvedavý, drzý (no pravdomluvný), namyslený (v kostole pokorný), k nakloneným dušiam silne priateľský, pred dievčatami hanblivý, v kolektívoch mocne obľúbený. Rebel pri autoritách a záchranca ľudských duší v jednom.

Ukážky:
1. kapitola
Prichádzam, svet, pripútaj sa!

V amfiteátri na Černej louce sa koncom augusta konali Dožinky, slávnosť ukončenia žatvy. Boli tam davy ľudí. Klasika – stánky s pivom, vínom, pálenkou, párkami či klobásou (starý názov pre túto oslavu Obžinky sa podľa mňa hodil viac), na pódiu folklór a „dechovka“ Buřinky alebo nejaký zabávač. Boli sme tam celá rodina a mne s bratom bolo jedno, aká masa ľudí je vôkol nás. Naháňali sme sa, až som sa v tom mori postáv stratil. Spustil som sirénu, takže do pár minút som už stál na pódiu. Moderátor sa ma spýtal, ako sa volá mama, na čo som silne trasľavým hlasom vyslabikoval do mikrofónu: 
– Ber – ti –čka.
To už mama šprintovala po mňa. 
Vidíte, nič nie je náhoda. Sudičky mi už v detstve dopriali obrovské pódium, kde som nemal obavy odpovedať na hocijaké otázky o mojom súkromí. Ešteže som nevedel poriadne rozprávať, to by som tým tisíckam povyprával za veci. A toto sa deje aj teraz na mojich prednáškach. Proste vykonám osobný vnútorný striptíz a ľudia pochopia, že všetky masky sú zbytočné a najdôležitejšie, na čo sme sa sem narodili, je naša vedomá sebapremena.
Vtedy bol však otec na mňa nahnevaný ako Perún. Mame jasne naznačil, že keď ma dovedie, zderie ma ako koňa. Ale veď mal na mňa dávať pozor, on bol dospelý. Ja som bol bežne hravé dieťa a iba naivný by očakával od malého fafrnka, že bude ticho kráčať držiac sa maminej sukne. Teda skôr nohavíc, ktoré sa vtedy stávali u žien veľmi populárne. Nadšená, čerstvo vyliahnutá bytosť, ktorá žasne nad všetkým, čo jej planéta Zem ponúka, neobsedí ani sekundu. Nebolo teda vo vesmíre sily, ktorá by mi zakázala pozorovať, chytať a nasávať do seba všetky tie pozemské novoty. Mamina to však vyriešila excelentne. Posadila ma na detský vláčik a platila mi jazdy dovtedy, kým otec nevychladol. Pre istotu som stále plakal, nech vidí, ako som bol veľmi psychicky zasiahnutý a hrubé násilie by všetko iba zhoršilo.
Bol som živé striebro. Keď som mal štyri roky, rozhodol som sa pobehať si na bulharskej dovolenke v Albene po schodoch. Po pár minútach ma už mama viezla do nemocnice, kde mi tú tržnú ranu zašili. Tri či štyri štichy pri ľavom oku mám práve odvtedy. Vtedy si otec musel vziať asi nejaké lieky na upokojenie, rovnako ako v Tatrách, keď sme sa šli v zime prejsť a ja som celú hodinu plakal. Už ma chcel zdrať, keď mama mi na skusy dala dolu topánku, aby zistila, že mám durch premočené ponožky. Ja to stále tvrdím, žiadne dieťa nereve len tak, iba treba objaviť príčinu. Veď ono inak nevie, výhradne plačom vie dať svetu najavo, že mu niečo vadí. 
Teraz si držte klobúky, príde neskutočné porovnanie dôb. Brat mal päť, ja štyri roky. Pracovne vyťažená mama vtlačila bratovi, vedúciemu zájazdu, do ruky mincu a poslala nás ostrihať. Nie cez cestu, ale rovno do Vítkovíc! Zasa sa neľakajte, bola to „jenom jedna zastávka tramvají“. Vtedy bola taká doba, pri niektorých veciach nebolo času „viesť detičky za ručičky“. Tak sme šli. Aj sme trafili, ostrihali nás a zaplatili sme. 
Holič Miňkovi zastrihol do uška a nechtiac mu tak odobral za šálku krvi, ktorej bolo ani z prasaťa. Ak by dnes kaderníčka nedajbože zastrihla dieťaťu do uška, tak má možno na krku aj policajtov a príde o prácu. Vtedy sa to jednoducho stalo, ucho sa zalepilo a hotovo.
Hlavná myšlienka napísaného však bola táto: Dajte deťom niečo na zodpovednosť a vyrastú z nich zodpovední ľudia, lebo zodpovednosť sa nedá naučiť, dá sa iba dať. Nemajte ich za malých a hlúpych, lebo sa takými aj stanú. Odhadnite ich, verte im aj svojej intuícii, zaťažte ich a zmocnejú. 
Keď píšem o zodpovednosti, ktorá sa deťom nakladala na ich útle pliecka pred 40-timi rokmi, ľudia mi zvyknú oponovať: „vtedy nebolo toľko áut“. Ale v Ostrave bolo. „Deťom nehrozilo toľko nebezpečenstva.“ Podľa mňa hrozilo. Bezpečnostné zariadenia (priechody, ochranné siete, madlá atď.) vonkoncom neboli na takej úrovni ako dnes. Vtedy bola rozkopaná Ostrava plná dier v zemi... Aj sa okrádalo a kradlo, no myslím si, že vtedy kradol celý národ a vedenie menej, kým teraz je to naopak – kradne úzka skupina vodcov a „vyvolených“ krajiny, kým národ je vďaka zákonom či kamerám na obojku. Vraždilo sa aj vtedy, len komunisti to nedávali toľko do médií. Dnes ako rodičia dávame deťom viac lásky, a tak sa aj viac o ne bojíme. Ak je to tak, nejde o bezpodmienečnú lásku, ale skôr o ich spútavanie. 
Možno vynahrádzame deťom to, čo chýbalo nám, lebo vtedy tej rodičovskej lásky veľa nebolo. Veď rodičia nemali čas, všetci makali. A keď neboli v práci, tak pracovali okolo domu, 
v záhrade, garáži, boli na fuške či pomáhali susedovi. Z toho vyústil „studený odchov“ a s ním aj súvisiace prijímanie zodpovednosti. Dnes je tej prejavovanej lásky oveľa viac, ale deťom zasa nedovoľujeme prevziať zodpovednosť ani za to, na čo sú už pripravené. Chce to zlatú strednú cestu. Existujú už totiž štúdie, že deti, ktoré sú dokonalo zorganizované, pretože v škôlke, škole a družine im učitelia hovoria „čo, kedy, kde a ako robiť“, po škole ich rodičia vyzdvihnú a premiestnia na krúžky, tréningy, doučko a zábavičky, že takéto deti sa nevedia sami hrať a majú potiaže samostatne vyriešiť i pomerne jednoduché úlohy.
Posledný postreh k načatej téme. Vtedy síce šli Ostravou dvaja malí haranti, ale všade boli Ľudia. To veľké Ľ kvôli tomu, lebo vtedy to boli ľudia, ktorí mali k sebe akosi bližšie a boli ľudskejší. Títo ľudia nás na našej ceste s bratom vlastne strážili. Vnímali nás, pozorovali, napomínali nás, vychovávali, radili nám, pomáhali, vytvárali „bezpečie v dave“. Každy sa vtedy do každého „staral“, aj keď systém paradoxne do ľudí sial: „Do ničoho sa radšej nestaraj!“. 
Dnes sa navzájom nevidíme a ak áno, prehliadame sa. Nekomunikujeme, pomáhame si menej, nevieme o pomoc požiadať, dokonca pomoc od iných sami odmietame. Sme si cudzejší, a tak vytvárame priestor pre tých, ktorí chcú cielene ublížiť. Strach a obavy sú v nás samých, preto sa nám aj vonkajšok javí ako „nebezpečný“. Vtedy sa o ľud staral „mocný boľševik“ čím prevzal z človeka časť zodpovednosti. Dnes sa musí každý ometať sám za seba, čím na nás nepriamo pôsobí existenčná neistota, z ktorej pravdepodobne pramenia vyššie spomenuté obavy. 
Hádky medzi rodičmi kulminovali, často sme utekali pred otcovým hnevom k susedom. Veľa domov nechodil, takže ho nenašli ani príslušníci VB, keď sa prišli o ňom informovať. Mama nám neskôr prezradila, že niečo v robote s partiou vyparatil. Návšteva príslušníkov nebola posledná kvapka v mori nezhôd medzi mamou a otcom, mamina podala žiadosť o rozvod a výživné dávno predtým. Dva roky žili rozvedení v jednej spoločnej domácnosti, tak si to viete predstaviť. Otec si pred nami začal zamykať izbu, dokonca aj hornú časť špajze, ktorá podľa ich dohody pripadla jemu. Keď sme nemali čo jesť, mama vytiahla dvierka z pántov a bolo. Spravila by pre nás všetko, nebála sa ani bitky. Matka je matka, dá aj život za svoje deti, to je jedna z energií, ktorá poháňa život na Zemi.
Keď som sa v dospelosti zamýšľal nad mojou mamou a jej životom, došlo mi, aká to je silná osobnosť. Koľko toho preskákala, nezľakla sa ani v ťažkých situáciách, uniesla ich. Áno, aj plakávala a my sme ju našimi detskými rúčkami hladili, nech „pestane“. No potom sa zdvihla a išla ako lev. Veľkú časť mojej sily som prebudil na základe toho, že mi v detstve ukazovala, že vždy sa dá. Aj keď trhá srdce a telo nevládze, no aj tak sa dá! Všetko stojí na vnútornej sile človeka. Tam sa nachádza najdôležitejšia studňa – nezostať v živote stáť na jednom mieste, prestať sa ľutovať, ukončiť umieranie. Utrieť si liečivé slzy, vstať, oprieť sa zrakom o slnko a vykročiť. Život je dar. Len neznalý volí utrpenie a ukazuje a seje tento chorý program nepriamo ešte aj do detí.
Na základe svojich silných koreňov mama potajme rozoslala žiadosti o byt a nakoniec zorganizovala aj sťahovanie do Opatoviec nad Nitrou, jej rodnej dediny. Otec o ničom nevedel a ak zoberiem do úvahy, že mobily neexistovali a pevnú linku malo iba pár susedov v celom dvanásťposchodovom vchode, rovnal sa aj tento jej čin neskutočnému prejavu organizačnej i životnej sily.
A tak v jeden deň zacúvalo k obrubníku nášho vchodu obrovské žltooranžové sťahovacie auto a sťahovači s pomocou popruhov na pleciach začali nakladať nábytok, ktorý, našťastie, rodičia v návale hádok nerozpílili. Tie sekundy rozchodu mám doteraz v pamäti. Stáli sme 
v otvorených výťahových dverách, mama nás držala za ruky. Otec stál v trenírkach vo dverách bytu a bol viac než prekvapený. Silný moment prebehol bez slov. Deti aj tak nerozumejú vetám dospelých, no o to viac vnímajú energiu. Sú to najčistejšie antény Boha.
Potom sa dvere zavreli a my sme odišli. 


11. kapitola
Priemyslova

„Turistika, turistika, turistika“, to bolo jediné heslo triednej pre trávenie nášho spoločného voľného času. Strategicky to malo svoj význam, áno, bola to cesta, ako z nás vypustiť pár galónov pary. Niet sa teda čomu čudovať, že ako koncoročný výlet na konci prvého ročníka triedna naplánovala túru na chatu Borišov vo Veľkej Fatre. Už týždeň pred „výkopom“ sme dostávali „kapky“, ako sa máme obliecť a čo si dať na „haksny“. Zabudnite v tom čase na moderné vodeodolné materiály, s ktorými môžete ponorení po krk prejsť aj cez jazero. Triednej výraz „cibuľové“ oblečenie si budem pamätať do smrti. Aj tak sme robili pravý opak toho, čo nám múdro radila, takže čím viac prízvukovala pevnú obuv, o to viac chalanov nás prišlo v teniskách čí dokonca v čínach. Však sa nám to aj vypomstilo, lebo pršalo už keď sme kráčali nekonečne dlhou Belianskou dolinou, takže si viete predstaviť ten „útok Rusov na Fínsko“. Mladým však nezoberie vietor z plachiet nič, takže každých desať minút niekto do dažďa zopakoval večný vtip: „Nezaprší a nezaprší!“ 
Keď sme sa konečne fučiaci vytrepali na borišovskú chatu, už nás aj hnala do lesa po drevo, lebo „ak chcete mať teplo, musíte sa oň postarať!“. Panenkaskákavá, dajte mi pokoj! Stále niečo robiť, čo som otrok? Keby to bolo nechané na nás, sedíme tam mokrí dodnes. Výlet sa začal meniť na rozprávku o Jankovi a Marienke, keď každému z nás bolo zostra dané na známosť, že perníky zadarmo nebudú. Prísne a so zvýšeným hlasom preto, lebo na prvé štyri upozornenia sme nezareagovali a čakali sme, že „nadriadený“ dá oproti včerajšku rekord, teda bude musieť príkaz zopakovať aspoň sedemkrát.
Zabudnite však na to, že sme po tom výstupe zaspali ako dudky. Plánom bolo byť bez spánku celú noc. Vydržali sme, no len do nejakej tretej. Celkom hlúpy nápad, keď si dám teraz do súvislosti, že triedna na druhý deň naplánovala túru na Ploskú. Poctivo som v ruksaku vyniesol na chatu liter čuča a pomaličky sme ho so spolužiakom Majom vypili. Je to nepochopiteľné, ale tam mi to otrasné víno chutilo. V horách je všetko čisté... Kým sme my dvaja logali, Džardo počítal desaťhalierniky, ktoré sme celý rok zbierali. Už si nepamätám, aká bola konečná suma. Dvanásť šesťdesiat? Hlavne, že vážili tonu.
Chata slúžila ako záchrana pre všetkých turistov, ktorí sa ocitli v nečase, a tak nás okolo polnoci prekvapilo svetlo na chodbe a postava objaviaca sa za závesom. Premerala si ma, potom odišla. Sedel som na posteli, pri ktorej svietilo malé baterkové svetielko. Do rána sme 
s Majom hútali, či to bola triedna a videla tú fľašu, alebo nejaký náhodný tramp, ktorého prestalo baviť bivakovanie v kaluži, a tak zatrepal na dvere a poprosil o azyl.
Ráno bolo sychravo, chlad sa nám zarezával pod umelohmotné nehrejivé tenké socíkovské vetrovky. Moje tričko, rolák po kolená a vetrovku zvládla zima hôr poľahky, ale ja by som si dal skôr obličku odobrať, ako počúvnuť radu starších a poriadne sa obliecť. Keď ste v opozícii, tak až po popravnú čatu a ukončiť život Kolčakovou legendárnou prosbou pred konečnou guľkou: „Poprosím cigaretu a pivo!“ 
Chvíľu sme sa snažili ukecať triednu, nech to zabalíme, veď je počasie pod psa, no bola neoblomná. „Vyrážame na Ploskú!“ Poprosil som anjelov, aby zasiahli. Vedľa na lúčke sa pásli kravy, keď tu si jedna z nich vyhliadla predsedu našej triedy Reného a začala ho naháňať. „Zbohom rodina! Toto by nevymyslel ani Jules Verne," snažil som sa spracovať realitu abstraktného horského expresionizmu. Teraz už skutočne neviem, či sa triedna snažila spolužiaka zachrániť, alebo mala od neho červenšiu vetrovku, ale skutočnosťou je, že prevzala štafetu a dobytok zrazu uháňal za ňou. Zem sa začala otriasať. Zo začiatku nám to pripadalo smiešne, až som sa preľakol, akých mám výkonných anjelov. Každá škodoradosť sa raz všetkým vráti a ja dúfam, že už mám tento dlh dávno vyrovnaný. Nerád by som, aby ma zo smrteľnej postele hnal rozzúrený býk. To viete, všetko sa vracia aj s úrokmi.
Keď triedna zmizla v hmle, nebolo nám už všetko jedno. Z oparu sa ozývali iba výkriky súdružky učiteľky a dupot kopýt ťažkého zvieraťa. Masaker! „Ty vole, je aká je, ale zabiť ju ten odtrhnutý funiaci vagón nemusí," modlil som sa nečakane v jej prospech. Komédia sa prezliekala za drámu, tragédia visela na vlásku. Našťastie som zahatal anjelov a triedna si dala iba koliesko po lúčke, aby k nám po chvíľke dobehla celá vystrašená. Keby sa to stalo mne, neviem, či aj „nepustím“. Po chvíli nad celou tou atletickou príhodou žartovala, zrazu bola uvoľnená viac ako keď si workoholik na zábave vypije. Chápal som, každý máme svoje ventily...


Baričák, ak z tohto niečo bude, tak si ma nepraj!

Písal sa prvý september 1987. Ako zvyčajne sme nakúpili litrovky čuča, nejaké pivko a do batoha vopchali aj pollitrovku tvrdého. Nestávalo sa to často, lebo ako pätnásť- a šestnásťroční sme na tvrdý chľast nemali prachy. No keďže Erik a Marcel sa stali v ten deň prvákmi v strojárenskom učilišti, musela to byť poriadna oslava, nemohli sme to odfláknuť.
Partizánsky pamätník, priekopským i vrútockým hipisácko-rockerským undergroundom slávne prezývaný Parťák, šialene ožil. Bodaj by nie, veď všetkých žiakov zo škôl pustili už po prvej hodine, takže „čo s načatým večerom“? Oslava! Všetky fleky v brezovom hájiku boli však beznádejne obsadené, dokonca aj ten náš, ktorý sme si našli my a považovali ho za náš domovský. Lenže povedzte približne desiatke starších vlasatých chalanov, sediacich v džínsach pri ohni či váľajúcich sa priožrato v tráve, aby si zbalili svoje špekáčiky, obtrhaný peceň chleba, nedopité litrovky dunihlavy a odišli. Ani sme necekli. Pred staršími partiami sme mali vždy rešpekt. Najmä keď časť z tých postavičiek sme poznali z chýrov, ktoré kolovali po Martine a mali ich za „hrdinov“, prípadne sme ich zaradili do šuplíka „grázli“ a obchádzali sme ich na hony.
Sklamaní sme vycúvali z malej čistinky a vybrali sa cez les smerom k Záturčiu, vtedy čerstvo postavenému martinskému sídlisku. Niekto z nás si spomenul, že tam, kde sa končí rodinná výstavba, ktorá jediná nepadla „vďaka“ socialistickému mestskému architektovi za obeť panelákom, je hneď z kraja hory dobrý flek. Dodnes viem, že sme si to miesto vybrali už pred narodením, rovnako ako sme sa nie náhodou stretli ako partia „mladých“. Neskôr som prešiel do partie „starších“, ale Erik, Marcel, Laco, Vlado, Oňo, Rudo, Žabčo alebo Nina boli prví, s ktorými som si skrížil pomyselnú krv na zápästí.
Pili sme a debatovali o nezmyselnosti vtedajšieho systému. Nerozumeli sme mu, ale jedno sme vedeli: „Nežije sa nám tu dobre“. Tak sme to svojím oblečením, drzosťou, apatiou, počúvaním tvrdej muziky, spievaním piesní od zakázaných folkových spevákov i pitím dávali najavo. Niet sa preto čomu čudovať, že sme v tej horičke pripití spievali aj naše obľúbené piesne od Jiřího Schelingera, Jaromíra Nohavicu, ale najmä od Karla Kryla, za ktorého sa v tom čase vyhadzovalo zo škôl. No kričali sme aj pieseň: „My sme deti tretej ríše, rozbijeme tento štát...“
Nie, neboli sme za fašizmus ani rasizmus, iba sme nôtili to, čo dráždilo komunistov. Šlo z toho obrovské napätie. Konečne sme sa aspoň chvíľu cítili slobodní. Vojny so Západom sme sa báli, aj keď sme s ňou svojím spôsobom počítali. Veď ozbrojeným konfliktom s „agresívnymi kapitalistami“ strašili politickí pohlavári všetkých obyvateľov vtedajšieho izolovaného Ost bloku dennodenne prostredníctvom novín, schôdzí či televíznych správ. 
Hneď na začiatku druhého stupňa základnej školy nám vysvetľovali, ako sa chrániť pred atómovou bombou. „Ak zbadáte na horizonte výbuch v tvare hríba, môže ísť o atómovú bombu. Zachovajte pokoj, neutekajte. Ľahnite si nohami smerom k výbuchu do nejakej najbližšej priehlbiny, hlavu si zakryte rukami. Po výbuchu nekonzumujte žiadne voľne dostupné jedlo, môže byť zamorené rádioaktivitou. Povolené sú len konzervy a kompóty.“ Slušný nezmysel, však? Chcem vidieť človeka, ktorý toto vymyslel, ale najmä by som si ho vychutnal, ako by reagoval, keby na horizonte skutočne uzrel atómový hríb. Nenašli by ani jeho tieň, nieto on nejakú dieru v zemi.
Doteraz nechápem, že k tej tretej svetovej vojne medzi Východom a Západom vtedy nedošlo, keď toľko miliónov ľudských myslí ju vizualizovalo. Koľko silných mantier o vojne bolo vkladaných hneď od narodenia do duší detí... tých obáv, strachov a neistoty... Nečudujme sa, že sme dodnes takí vystrašení a bojíme sa niečo začať realizovať, či dokončiť, bez úzkosti povedať na danú vec vlastný názor. Veď sme boli hneď od prvého zavrešťania krstení ohňom konfliktu, nepriateľstva, nedostatku, tlačení k mlčaniu a raportovaniu nanútených ideí. A ak nie ty, mladý čitateľ, tak tvoji rodičia alebo starí rodičia určite, takže nejaké percento tohto smutného posolstva si od nich nesieš, či chceš, alebo nie. 
Keď mi na základnej škole predviedli, ako si na hlavu nastrčiť plynovú masku, premkol ma nesmierny strach, až som sa bál aj povedať, že mám pod bradou fugu na dva prsty. Celí strnulí sme ako deti behali okolo aktivovanej farebnej dymovnice, no postrelení diviaci boli proti nám amatérski komparzisti. Veď kto by sa nechcel zachrániť pred chemickým zamorením s rukami zabalenými v igelite, v smradľavej maske so zahmlenými sklami a s hompáľajúcim sa chobotom evakuáciou v štýle „šprintom do pivnice“. Napadnutie „zákernými“ imperialistami viselo každým dňom v čoraz viac znečistenom vzduchu. Traktorov i tankov bolo stále málo, a tak fabriky fičali na tri zmeny, odpad z komínov len tak čadil. Deťom aj otcom zarezávajúcich v nich boli kapitalisti vykresľovaní ako nenásytné krvilačné monštrá. Vojna bola priam „vítaná“, fašisti nenávidení, a tak sa o to viac lesom niesol refrén rebelov: „My sme deti tretej ríše, rozbijeme tento štát!“.
Vôbec sme si neuvedomovali, že za stromami nás sleduje a počúva pomocník Verejnej bezpečnosti. Policajti ich museli považovať za nebezpečných debilkov, lebo keď ich už ani oni nechceli prijať medzi seba za „orgánov“, to už o niečom svedčilo. O to viac boli títo súdruhovia agilnejší a snaživejší než samotní fízli. Diagnóza znela: „Vo svojom voľnom čase aktívne a zadarmo pomáham bezpečnostným orgánom – pri terorizovaní spoluobčanov.“ Zjavovali sa so žltými páskami PS VB (pomocná stráž verejnej bezpečnosti; ľudová tvorivosť však túto skratku vysvetľovala ako „pitomec stojící vedle blbce“) na civilnom oblečení väčšinou pri veľkolepých prvomájových sprievodoch, oslavách Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, Víťazného februára, Medzinárodného dňa žien, ale aj počas jarmoku, kde spoza dymiacich klobás číhali, koho by mohli zdrapiť za rukáv a premeniť tak svoju slabosť na hrubosť. To aby ostatným fúzatým chlapom oblečeným v tesilkách a károvaných košeliach, ktorí sedeli za dlhými drevenými stolmi, naznačili, že oko režimu nikdy nespí a je čas prestať s protištátnymi vtipmi a hundraním na systém. Logicky, lebo čím viac nanútené zriadenie strácalo dych, tým viac strane nezostávalo nič iné, ako vládnuť silou a strachom.
Keď slnko začalo zapadať za obzor, rozhodli sme sa pobrať na sídlisko. Pozviechali sme sa a šli sme. Erika prestali poslúchať nohy, a tak sme ho niesli. Ešteže to bolo dolu kopcom a mohli sme sa striedať. Ako malý chlapec som sa na tú vyvýšeninu chodil sánkovať. Bez mamy, aj keď to bolo viac ako kilometer od nášho domu, cez dve hlavné cesty a museli sme prejsť potok Jordán aj rieku Turiec. O rok starší brat Miňo a o niečo starší chalani z paneláka boli dostatočnou zárukou, že sa nám nič nestane. V tých časoch sa vďaka tomu, že rodičia sa nebáli dieťa poveriť povinnosťami, dospievalo rýchlejšie.
Vliekli sme sa podnapití k hlavnej ceste namýšľajúc si, že rifľové bundy z nás robia dospelých, aj keď nám do vytúženej osemnástky chýbali nejaké letá. Niekto po nás začal čosi vykrikovať. Poslali sme ho do hája, vôbec sme tomu kričiacemu mužovi nevenovali pozornosť. Až oveľa neskôr nám došlo, že nás chcel ten bonzák takto zdržať, lebo už predtým vykrútil číslo Verejnej bezpečnosti, ktorá si však „dávala načas“. 
Žltá lada s bielymi dverami a strach naháňajúcou dvojicou písmen VB sa vyrútila na nás práve v momente, keď sme sa vliekli cez hlavnú cestu. Jej približujúci sa blikajúci maják a vreštiaca siréna sa nám zarezávali do všetkých zmyslov. Pustili sme Erika, preskočili zvodidlo a prášili do blízkej kukurice. Niekto sa ho ešte snažil ťahať po zemi, ale bol to boj s veternými mlynmi. 
Z auta vyskočili policajti odetí v zelených nohaviciach a priliehajúcich zelených kabátikoch pevne stiahnutých opaskami z pravej kože a s prackou ako dlaň. Spod neprehliadnuteľných čapíc s červeným lemom a odznakom ČSFR im trčali mastné štice. VB vtedy spadalo pod Zbor národnej bezpečnosti, rovnako ako aj Štátna bezpečnosť, a oba útvary boli pevne pod kontrolou komunistov. Dostalo sa nám cti sa s nimi zoznámiť.
Na druhý deň sme sa hádali, že keby sme všetci zabrali, stihli by sme Erika spoločnými silami odniesť ku krajnici a zmiznúť. Mne to znelo ako utópia. Ak by sa nám podarilo odvliecť imobilného kamaráta aj o dvadsať metrov ďalej, esenbáci by ako srnky preskočili mantinel a pochytali by nás všetkých. Vlastne nás aj tak „pochytali“, keď nás neskôr ťahali zo škôl na výsluchy. Erika po výplachu žalúdka a noci strávenej v hoteli Záchytná stanica brali na vypočúvanie hneď ráno... Do školy ho doviezol otec a vošiel do nej ako „geroj“ v papučiach.
Ako začínajúci tretiak na priemyslovke som mal toho na rováši neúrekom. Triednej právom zo mňa často stáli vlasy dupkom, nemusela ísť ani s dobou a experimentovať s trvalou. Bol som chodiaca rozbuška a myslím si, že triedna sa mi už bála hocičo povedať, lebo z každého kontaktu so mnou hrozilo nebezpečenstvo. Ale nezvládnuteľný Baričák jej bol súdený tak ako ona mne. Karma je zdarma. 
Keby ten bonzák nenaťahoval ucho cez kriaky, vyšetrovali by to „obyčajní“ zelení, ale keďže sme spievali Kryla a rozprávali proti režimu, dostalo sa to na stôl tajným. Najhoršie bolo, že ani sami sme nevedeli, o čom všetkom sme sa bavili a čo mohol donášač počuť. Veď každú „vydarenú“ akciu sme skladali až na druhý deň a často sa nám puzzle zložiť nepodarilo. Teraz sme však nedostali v škole päťku, ani nerozbili okno na práčovni, teraz nám už len za piesne, ktoré sme spievali, mohli „mocní“ zmeniť životy na nepoznanie. V mojom prípade „krásna odmena“ mame, ktorá drela, len aby sama slušne vychovala dvoch synov. A ten mladší jej to vracal takto bolestivo. Mami, odpusť, veď vieš, že si si ma sama vybrala, a to rovno z prvého výkladu...
Štátna bezpečnosť si počas týždňa brala z našej partie na výsluchy najprv chalanov študujúcich na učilištiach. Asi chceli byť na dorastajúcu „inteligenciu“ dostatočne dobre pripravení. Nezvykli niečo nechať na náhodu, ale aj tak som naivne dúfal, že na mňa „možno“ zabudnú. Márne. Bol piatok, tretí deň od Erikovej noci na záchytke. Od rána som počítal sekundy, bol to môj najhorší deň na strednej škole. Myslím si, že ma mohol pochopiť jedine Ježiš na kríži a chalani z partie, ktorí to už mali za sebou. Neodvážil som sa s mojím „rozvracačstvom štátu“ zveriť nikomu zo spolužiakov. Neprešla minúta, aby som sa v ten deň nepozrel na dvere, či sa náhodou neotvárajú a nevstupuje do nich sám súdruh riaditeľ s neznámym pánom z kriminálky a neberú ma pred zrakom všetkých spolužiakov do horúcich pekiel. Bola prestávka pred poslednou piatou hodinou a ja som sa začal tešiť, že nakoniec strávim víkend bez výsluchu a prasknutia celej tej HROZIVEJ ZÁLEŽITOSTI, keď vtom vošla do dverí triedna a zavolala si ma na chodbu.
Len krieda bola o čosi belšia ako jej mladá sympatická tvár. Zvykla v podobných situáciách zvyšovať hlas, rešpekt v triede sa snažila občas získať aj miernymi výbuchmi hnevu. Nie, nebola typom nerváka ani cholerika, to my žiaci sme ju dostávali do týchto stavov naším správaním. Keďže sme boli jej prvou triedou, nič podobné zatiaľ nezažila. A keby aj mala dlhšiu prax, kriminálka si po žiakov nechodila do školy často. Ani raz za týždeň, ani raz za mesiac, snáď raz za rok. A to práve dnes a akurát pre mňa. Fuck! Toto bol najvyšší level. Mohol ho prekonať jedine žiak, ktorý by počas prvomájového sprievodu hodil na tribúnu komunistov záprdok a zakričal by im: „Zmiznite, smradi!“ 
Teraz však nik z jej žiakov neodvrával kolegovi učiteľovi, neschovali sme triednu knihu, ani sme nenadali školníkovi Pilotovi Pachovi, nech prestane s tým svojím idiotským obviňovaním týkajúcim sa bezvýznamných prezuviek v dobe, keď špice rakiet na Kube smerujú na Ameriku. Teraz prišla pre výkvet triedy rovno tajná polícia. Pred pár minútami zaparkovala pred budovou školy biela lada s čudnou poznávacou značkou, vystúpil z nej jeden muž a pýtal sa na žiaka Pavla Baričáka. Sekretárka prebehla zoznam žiakov školy, prst jej zastal na tretej E, poslušne „brnkla“ triednej, a tá si pre mňa prišla. Všetko prebehlo v tichosti. Hlavy za komoušov padali väčšinou bez hluku. Žiaci hlasne pobehovali po škole, niektorí sa triasli pred približujúcou sa previerkou, iní sa už tešili na slobodu dvoch voľných dní. Súdruhovia učitelia ich napomínali, do zvonenia označujúceho začiatok vyučovacej hodiny chýbala minúta-dve. Nik netušil, že štátna polícia sa začína zaujímať o jedného chalana, z ktorého klíči škodca republiky.
Podišli sme asi päť metrov od dverí triedy. Doteraz si pamätám miesto, kde triedna zastala a otočila sa ku mne. Cítil som, že je totálne prekvapená a má poriadny strach. Pozrela mi pevne do očí a s tichým neistým hlasom vyslovila vetu, na ktorú nezabudnem do konca života:
– Baričák, ak z tohto niečo bude, tak si ma nepraj!
Žiaden krik, otázky, dohováranie. Nič. Mučiaca ozvena ticha. Smútil som, že mi zostal už iba dych a ako je to úboho málo. Život ma mal ešte len naučiť, že v dychu je všetko. V treskote búšenia slúch mi došlo, že hocijaká moja vyslovená veta bude zbytočná.
Triedna rázne a rýchlou chôdzou odkráčala hore schodmi do svojho kabinetu. Vzorovo som jej pokazil voľnú hodinu, možno aj víkend. Nemali sme dobrý vzťah. Nečudujem sa jej, mohol za to rebel vo mne. Veľmi by ma prekvapila, keby mi pár slovami dodala sily, povzbudenia a ľudsky ma podporila. Vtedy mi stačilo, že mi na tej tmavej chodbe žijúcej len zo svetlíkov nestrelila z bezradnosti facku. Keď raz schmatnete granáty a budete s nimi bežať lúkou proti tanku, nečakajte, že vás niekto pôjde ratovať. A ja som vtedy tak túžil po objatí a ľudskom slove...
Vrátil som sa do triedy, zbalil svojich „pár švestiek“. Nezamýšľal som sa, či dostanem neospravedlnenú hodinu, alebo to nejako odfajknú. Keď podpálite parlament, zhorenú lavičku prokurátor spomínať nebude. Na otázky spolužiakov som mlčal ako Fučík, ale z výrazu pobledlej tváre pochopili, že sa stalo niečo veľmi vážne. Šuchtal som sa dolu školskými schodmi ako na popravu. Vždy som po tých nekončiacich sa mramorových schodoch veselo letel, často som neváhal použiť na šmyknutie ani vyleštené zábradlie, aj keď to bolo školským poriadkom prísne zakázané. Teraz sa však vo mne neusmievala ani jedna bunka. „Preboha, pomôžte! Nebuďte ľudia!“ Lenže život nezastavíte, neujdete pred nijakou ťažkou situáciou. Kľučkovať sa dá iba určitý čas, potom každého z nás zastaví jeho stena.
„Prší a venku se setmělo, tato noc nebude krátká, beránka vlku se zachtělo, bratříčku, zavřel jsi vrátka?“
Pred nástenkou stál muž. Taký obyčajný, niekto by si pomyslel, že je to môj otec. Ale toho už na tomto svete nebolo. „Možno aj dobre, lebo ak ma nezabijú pri výsluchu, spravil by to od hnevu určite ocino,“ naberal strach vo mne apokalyptické rozmery.
„A proto, prosím, věř mi, chtěl jsem ho žádat, aby mi mezi dveřmi pomohl hádat, co mě čeká a nemine...“
Nasadol som do bieleho „taxíka“ bez taxametra. Cestu mi platil celý česko-slovenský národ. Nech mi je odpustené, že aj ja som nepatrne spomalil proces uskutočnenia vytúženého komunizmu. Vpredu sedeli dvaja muži, vzadu jeden vystrašený chlapec, ktorý ani nedýchal. Auto sa pohlo. Tí vpredu sa bavili o bežných veciach, akoby viezli vzduch. Schádzali sme dolu z priemyslovky, tak symbolicky to šlo so mnou z kopca...
„Cesta je tér a prach a udusaná hlína, mosazná včelka od vlkodlaka, rezavý kvér – můj brach a sto let stará špína a děsně velká bílá oblaka.“
Hneď pod kopcom sme zahli doľava, prešli ulicou pod Maticou slovenskou, zdravotkou a niekde pod martinským gympľom sme zastali v strede rady rodinných domov. Tou ulicou som často kráčal s mojou partiou a so stovkami ďalších mladých po skončení premietania filmu v amfiku. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve tu má hniezdo tajná polícia. 
„Nad palácem vlády ční prapor s gilotinou. Děti mají rády kornouty se zmrzlinou. Soudcové se na ně zlobili, zmrzlináře dětem zabili. Byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat, jak zakázali psát a zakázali zpívat a bylo jim to málo, poručili dětem modlit se, jak si přálo veličenstvo Kat.“
Spolujazdec šoféra vystúpil a otvoril veľkú plechovú bránu. Pred nami sa rozprestrelo veľké priestranstvo, nahrubo udržiavaná záhrada so stromami. Atmosféra ako z filmového dielu Studňa zo seriálu Tridsať prípadov Majora Zemana. Moje oči hľadali iba sekeru. 
Brána za nami vydala svoje nekompromisné „cvak“, auto podišlo k jednopodlažnému domu, ktorý stál na konci pozemku. Neznalý by povedal, že bežný rodinný dom, no ja som už vedel svoje.
„Jednou za čas se páni ustrnou a přijdou poklečet, je to trapas, když s pózou mistrnou zkoušejí zabrečet, pak se zvednou a hraje muzika písničku mizernou, ještě jednou se trapně polyká nad hrobem s lucernou. Co tady čumíte? Zkoušíte vzdechnout, copak si myslíte, že jsem chtěl zdechnout? Z lampasů je nám zle, proč nám sem leze? Kašlu vám na fangle! Já jsem chtěl kněze!“
Bol som silný ako slama v plameni. Poprava sa mohla začať.



Súvisiace produkty - Vydavateľ: HladoHlas Group

Súvisiace produkty - Autor: Baričák Hirax Pavel



 Životopisy, reportáže

Váš nákupný košík je prázdny

Košík

Nový tovar

Košeľa dámska krátky rukáv
KUSTOM KIT - VÝPREDAJ
Nová cena: 12,99 €21,99 € (ušetríte 40.93%)

Akcie

Topánky steel
Plno červená
Nová cena: 79,99 €88,99 € (ušetríte 10.11%)

Výpredaj

Nášivka vyšívaná
ANGELIC UPSTARTS
Nová cena: 1,99 €3,99 € (ušetríte 50.13%)

Tri diely Šlabikára šťastia v luxusnom kartónovom balení a v pevnej väzbe. Limitovaná edícia!